Keď je strach oprávnený

Marianna Miškeiová | Komentáre (0)  |  Pridaj k obľúbeným

Môže byť strach z Evanjelizácie od dverí k dverám oprávnený, legitímny, alebo to je iba jednoducho prejav neduchovnosti a neposlušnosti voči Bohu? Premýšľajte, čítajte a diskutujte.

Boh nás stvoril odlišne, preto je legitímne, že prístup k spôsobu evanjelizácie každého z nás je iný.

Predpokladám že ako vedúci skupiniek, alebo mládeže sme všetci v podobnej koži tým, že sa snažíme motivovať ľudí pre evanjelizáciu. A predpokladám tiež, že ste sa stretli rôznymi druhmi reakcií (na evanjelizáciu), od nadšeného poskakovania, až po zúfalstvo v očiach.

Na úvod by som rada spomenula jeden príbeh, ktorý som počula. Udial sa v živote štyridsať ročného muža. Mal rodinu, deti, svoju prácu v banke, svoj život - život bez Boha. Boh k nemu ale prehovoril, a on zareagoval. Jeho život sa radikálne zmenil. Táto zmena bola uňho natoľko radikálna a výrazná, že bola neprehliadnuteľná a to hlavne pre jeho najbližších. Po čase uverila jeho manželka a neskôr aj jeho dve deti. Celá rodina sa začlenila do spoločenstva, kde ich veľmi dobre prijali a kde sa cítili skutočne doma. Ich mladý nadšený kazateľ bol zlomený pre stratených ľudí a preto sa snažil aj ľudí zo spoločenstva pre to maximálne motivovať. Jeho osvedčeným a vyskúšaným spôsobom bola evanjelizácia "od dverí k dverám". Ľudia boli povzbudzovaní chodiť, zvoniť, klopať a rozprávať sa s ľuďmi - vysvetľovať im evanjelium, alebo pozývať ich do spoločenstva. Môže to znieť zvláštne, ale tento spôsob evanjelizácie, nášmu priateľovi nedal spávať. Bol totiž povahou introvert a rozprávať sa a ešte ku tomu s úplne cudzími ľuďmi mu naháňalo neskutočný strach, hrôzu a odpor. Začal žiť v nesmiernych výčitkách, cítil sa úplne neschopný a pre celé spoločenstvo nepoužiteľný. Po čase, tieto pocity uňho zvíťazili a on začal stále menej chodiť a stretávať sa s ľuďmi zo spoločenstva. Až nakoniec prestal úplne. Ale toto jeho rozhodnutie nepoznačilo len jeho, ale po čase tak isto aj celú jeho rodinu. Až neskôr po pár rokoch na to, sa jeho dcéra, v inom meste stretla so skupinou kresťanov, ktorí ju pozvali na skupinku. A tam sa od nej dozvedeli, ako jej celá rodina, ale hlavne otec, žije stále v zahorknutí voči celej cirkvi a kresťanom.

Keď som tento príbeh počula, prvé čo mi napadlo bolo, že som rada že sa neudial na Slovensku. Veď u nás sa niečo také predsa nemôže stať. Hlavne, nerobievame evanjelizácie "od dverí k dverám". Aké otázky vám ale napadli v súvislosti s týmto príbehom? Je zlá tá samotná metóda? Nie, nemyslím si. Boh si ju používal a používa v svoj čas. Mýlil sa pastor, keď bol presvedčený o tom, že každý má evanjelizovať? Nie, nemyslím si. Veď je to povolanie pre každého kresťana. Bol náš priateľ proti evanjelizácii? Nie, nemyslím. Veď priviedol celú svoju rodinu ku Bohu a do zboru. Znamená to, že ak niekto evidentne nie je povolaný byť evanjelista, nemá privádzať ľudí ku Kristovi? Nie, veď sme všetci povolaní činiť učeníkov. Problém samozrejme mohol byť úplne niekde inde, ale jedna vec ktorá je výrazná je, že náš priateľ tým, že bol introvertnej povahy, jednoducho spôsob akým evanjelizáciu robilo ich spoločenstvo, nemohol zvládnuť. Strach a obavy ktoré prežíval z evanjelizácie boli preňho oprávnené.

- Čo u teba vyvoláva strach, keď uvažuješ o evanjelizácii? Je tento strach oprávnený? Prečo? Čo sa za ním skrýva? Je to nekompetentnosť, otázka svojho temperamentu, alebo jednoducho lenivosť, či neposlušnosť?

- Prečítajte si tento článok na skupinke a diskutujte. Máš, alebo niekto z tvojich známych podobnú skúsenosť? Akým spôsobom, v akých podmienkach..., ti je najprirodzenejšie hovoriť o Bohu?

- To, za čo sme každý z nás zodpovedný je poznať sa, vedieť akého ma Boh stvoril aj v tejto oblasti. (pomôže ti k tomu článok Nájdi si svoj evanjelizačný štýl).

- Ale aj keď to budeme vedieť a nenecháme si Bohom zlomiť srdce pre našich neveriacich priateľov z partie, našich rodičov, spolužiakov, susedov - ani to, že poznáme svoj "evanjelizačný štýl" nám nepomôže.

Hodnotenie

1 2 3 4 5