Piate evanjelium

Juan Carlos Ortiz | Komentáre (1)  |  Pridaj k obľúbeným

Čo je Piate evanjelium, podľa svätých veriacich v evanjelium?

Evanjelium podľa svätých veriacich v evanjeliu: „A čo ma voláte Pane, Pane a nečiníte čo hovorím?“   Lk.6.46

V španielčine máme zaujímavý problém so slovom pán. Pán -seňor, ale to isté slovo sa používa aj na oslovenie človeka. Hovoríme Seňor Smith, Seňor Williams a Seňor Ježiš. (Je to tak ako v slovenčine – pán Novák, pán Kováč, pán Ježiš.) 

Výsledkom je to, že sme v španielčine stratili zmysel slova „pán“. Ak nazývame Ježiša pánom (Seňor), nie je to v skutočnosti nič veľmi silného. 

Odkedy som prišiel medzi anglicky hovoriacich ľudí, zistil som, že majú ten istý problém, hoci majú dve odlišné slová „mister“ a „lord“. Možno je to preto, že myslia na anglických lordov, na ktorých niekedy nebolo čo obdivovať. Slovo „Pán“ dnes neznamená toľko, ako v časoch Pána Ježiša. Vtedy znamenalo absolútnu autoritu, niekoho prvého, niekoho, kto je nad všetkým, majiteľa celého stvorenstva. Grécke slovo „kyrios“ (pán) napísané malými písmenami bol titul, ktorým svojho pána oslovovali otroci. Ale ak bolo napísané veľkými písmenami, označovalo jedinú osobu v celom Rímskom impériu. Rímsky cisár bol Pán. Fakt je, že keď sa verejní zamestnanci a vojaci stretávali na ulici, mali hovoriť ako pozdrav: Cézar je Pán!“ A Odpoveď mala znieť: „Áno, Pánom je Cézar.“

A tak mali kresťania problém. Keď ich pozdravovali „Cézar je Pán!“, oni odpovedali: „Nie, Ježiš Kristus je Pán!“ To okamžite vyvolávalo ťažkosti. Nie preto, že by Cézar žiarlil na meno. Bolo to ďaleko hlbšie, ako žiarlivosť. Cézar vedel, že kresťania tým naozaj myslia to, že sú poddaní inej autorite a že na stupnici hodnôt ich života znamená Ježiš Kristus viac ako Cézar. 

Hovorili: „Cézar, môžeš s nami do určitej miery počítať, ale ak sa máme rozhodnúť, ostaneme pri Ježišovi, lebo Jemu sme odovzdali svoj život. On je prvý. On je Pán. On je najväčšou autoritou“. Niet divu, že Cézar kresťanov prenasledoval. 

Evanjelium, ktoré máme v Biblii, je evanjelium kráľovstva Božieho. Predstavuje Ježiša ako kráľa, ako Pána, ako najväčšiu autoritu. Ježiš je celkom uprostred. Evanjelium kráľovstva Božieho je evanjelium v centre s Kristom. 

Ale v posledných storočiach sme počúvali iné evanjelium – ľudské evanjelium, s človekom v centre. Je to evanjelium veľkej ponuky. Evanjelium, ktoré ide na odbyt. Evanjelium neodolateľného, zvláštneho vyjednávania. Kazateľ hovorí: „Ľudia, ak prijmete Ježiša...“  (vidíte, už tu je problém, lebo je to Ježiš, ktorý nás prijíma a nie naopak. Ale my sme dali na Ježišovo miesto človeka, a tak je  teraz človek dôležitý). 

Evanjelisti hovoria: „Úbohý Ježiš klope na dvere tvojho srdca.  Prosím, otvor dvere. Nevidíš, že stojí vonku v chlade a na snehu? Úbohý Ježiš – otvor mu dvere.“ Niet divu, že si poslucháč myslí, že keď sa stane kresťanom, urobí tým Ježišovi veľkú láskavosť. 

Hovorili sme ľuďom: „Ak prijmete Ježiša, budete mať radosť, budete mať pokoj, zdravie, úspech,... Ak dáte Ježišovi 300 korún, dostanete späť svojich 600 korún....“ Vždy zdôrazňujeme ľudské záujmy. Ježiš je Spasiteľ, lekár, kráľ, ktorý prichádza pre mňa. Centrom nášho evanjelia je naše „ja“. 

Naše zhromaždenia sú sústredené na človeka. Dokonca usporiadanie nábytku, stoličiek, kazateľne, chce vyhovieť človeku. Keď kazateľ vypracúva svoj program zhromaždenia, nerozmýšľa  o Bohu, ale skôr o svojich poslucháčoch. „Pri prvej piesni budú všetci stáť – pri druhej budú sedieť, lebo už sú unavení – potom tam bude dueto, aby sa trochu zmenila atmosféra – potom budeme robiť niečo iné – a to všetko sa musí zmestiť do jednej hodiny, aby sa ľudia príliš neunavili.“ Kde je Ježiš, Pán?

Naše piesne sú také isté. „Spočítaj dary, ktoré Pán ti dal“ – „Ježiš je môj“ – „Ježiš ma uspokojí“.  Naše modlitby sa sústreďujú na človeka. „Pane, požehnaj môj dom, požehnaj môjho manžela, požehnaj moju manželku, požehnaj môjho psa, pre Ježiša Krista, amen.“ Tá modlitba vonkoncom nie je pre Ježiša – ale pre nás! Často používame správne slová, ale používame ich so zlým postojom. Klameme sami seba. 

Naše evanjelium je ako Aladinova lampa – myslíme si, že potrasieme a dostaneme všetko, čo len chceme. Nečudo, že Karol Marx nazval náboženstvo ópiom más. Možno mal pravdu, nebol to hlupák. Vedel, že naše evanjelium je pre ľudí často iba únikom. 

Ale Ježiš Kristus nie je ópiom. On je Pán. Keď hovorí ako Pán, treba prísť, odovzdať sa Mu a splniť Jeho požiadavky. 

Keby sa našim predstaveným cirkvi vyhrážala polícia a najvyšší kňaz, tak, ako sa vyhrážali apoštolom, pravdepodobne by sa modlili takto: „Ó Otče, buď nám milostivý. Pomôž nám, Pane. Buď milostivý k Petrovi a Jánovi. Nedovoľ, aby im vojaci ubližovali. Prosím, daj nám možnosť uniknúť. Nedovoľ, aby sme museli trpieť. Pozri sa, čo nám robia. Ó Pane, zastav ich a nedovoľ, aby nám mohli škodiť.“ Nás, my, ja...

Ale keď čítame Skutky 4.kapitolu, vidíme, že ich modlitba bola pravým opakom. Všimnite si, ako často apoštolovia povedali „Ty“ a „Tebe“.

„A oni keď to počuli, jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu a povedali: Samovládca, ty, ó Bože, ktorý si učinil nebo a zem i more i všetko, čo je v nich, ty ktorý si povedal skrze ústa Dávida, svojho služobníka: Prečo sa búria národy a ľudia zmýšľajú márne veci? Postavili sa kráľovia zeme a kniežatá sa dovedna zišli proti Hospodinovi a proti Jeho pomazanému. Lebo sa naozaj zišli v tomto meste na tvojho svätého  služobníka Ježiša, ktorého si pomazal, Heródes a Pontský Pilát s pohanmi a izraelským ľudom, aby vykonali všetko, čo predurčila tvoja ruka a tvoja rada, aby sa stalo všetko. A tak teraz, ó Pane, pohliadni  na ich hrozby a daj svojim sluhom prosto a s celou smelosťou hovoriť tvoje slovo, kým Ty  vystrieš svoju ruku uzdravovať, aby sa diali divy a zázraky skrze meno tvojho svätého služobníka Ježiša. A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení, a zrazu boli všetci naplnení Svätým Duchom a hovorili slovo Božie prosto a smelo.“ (Sk.4.23-31)

Niet divu!  Po ich modlitbe sústredenej na Boha, to inak ani nemohlo byť. Toto nie je len slovíčkarenie, ale ide tu o ohromný problém postoja ľudí v našich zboroch. Nestačí, aby sme si len vymenili slovník, musíme dať Bohu svoje mozgy, nechať ich vyprať, vydrhnúť kefou a vložiť späť iným spôsobom. Musí byť zmenená celá naša stupnica hodnôt. 

Sme ako stredovekí ľudia, ktorí mysleli, že zem je stredom vesmíru. Mýlili sa, a tak isto sa mýlime aj my. Myslíme si, že sme stredom vesmíru a že Boh, Ježiš Kristus a anjeli sa okolo nás otáčajú. Nebo je pre nás, všetko je tu pre náš úžitok. Mýlime sa. Boh je stredom. Musíme zmeniť svoj stred gravitácie. On je slnkom a my sa otáčame okolo Neho. 

Ale zmeniť sa je veľmi ťažké. Dokonca aj naša motivácia evanjelizácie je sústredená na človeka. Pamätám sa, ako často som počul v biblickej škole: „Ach študenti, pozrite sa na stratené duše, ako hynú. Úbohí ľudia, idú do pekla. Každú hodinu ide do pekla ďalších 5822,5 osôb. Nie je vám ich ľúto?“ A my sme plakali. Povedali sme: „Úbohí ľudia! Poďme a zachráňme ich.“ Ako vidíte, nešli sme kvôli Ježišovi, ale kvôli strateným dušiam. 

Môže to vyzerať pekne, ale je to omyl, lebo podnetom pre každú činnosť musí byť Kristus. Strateným dušiam nekážeme preto, že sú stratené. Ideme rozširovať kráľovstvo Božie, lebo tak hovorí Boh a On je Pán. 

Naše moderné evanjelium je to,  čo ja nazývam Piate evanjelium. Máme evanjelium podľa svätého Matúša, Marka, Lukáša a Jána a evanjelium podľa „svätých veriacich v evanjeliu“. 

Evanjelium podľa „svätých veriacich v evanjeliu“ je zostavené z veršov vybratých z rôznych miest ostatných štyroch evanjelií.  Vezmeme všetky verše, ktoré máme radi, všetky verše, ktoré niečo ponúkajú alebo niečo sľubujú – Jn.3.16, Ján 5.24 atď, a urobíme z týchto veršov systematickú teológiu, pričom zabudneme na ostatné verše, ktoré hovoria o Ježišových požiadavkách. Kto dal na to oprávnenie? Kto povedal, že máme povolenie predkladať len jednu stránku Pána Ježiša? Predstavme si, že je sobáš a vo chvíli, keď si manželia sľubujú vernosť, muž povie: „Kazateľ, beriem si túto ženu za svoju osobnú kuchárku.“ Alebo „za svoju osobnú umývačku riadu“. 

Čo? 

Žena by povedala: „Počkajte chvíľu! Áno, budem variť. Budem  umývať aj riady. Budem upratovať dom. Ale ja nie som slúžka – stávam sa tvojou manželkou. Máš mi dať svoju lásku a svoje srdce, svoj domov, svoje nadanie – všetko.“

To isté platí aj o Ježišovi. Je našim Spasiteľom a Uzdravovateľom – to je pravda. Ale nemôžeme Ježiša rozrezať na kúsky a vziať si iba tie, ktoré máme najradšej. Sme ako deti, ktoré dostali chlieb s džemom – džem zjedia a chlieb vrátia. Dáte na chlieb viac džemu a ony znovu džem zjedia a chlieb vrátia. 

Pán Ježiš je chlieb života a snáď nebo je džem. Chlieb musíme jesť tak isto ako aj džem. Nebolo by to zaujímavé, keby nejaký veľký kongres teológov rozhodol, že neexistuje nebo ani peklo? Koľko ľudí by zostalo vo svojich cirkviach po tomto oznámení? Väčšina z nich by odišla. „Ak neexistuje nebo ani peklo, načo sem chodíme?“ Prišli len pre džem, kvôli svojim vlastným záujmom – uzdraviť sa, uniknúť peklu, dostať sa do neba. Nasledujú piate evanjelium. 

Keď Peter končil svoju kázeň v deň Letníc povedal to jasne: „Nech teda vie istotne celý dom Izraelov, že i Pánom i Kristom ho učinil ho Boh, toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali!“ (Skutky 2.36). Toto bola jeho téma. 

Keď si ľudia uvedomili, že Ježiš Kristus je naozaj Pán, boli „hlboko dojatí až do srdca“ (v.37) a začali sa chvieť. „Bratia, čo máme robiť?“ pýtali sa. Odpoveď znela: „Čiňte pokánie a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista, cieľom odpustenia svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (v.38).

Pavlovo evanjelium je zhrnuté v Rim.10.9. „Lebo ak vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a ak uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ On je Pán. On je oveľa viac ako Spasiteľ.

Ukážem vám príklad toho piateho evanjelia. Lukáš 12.32 hovorí: „Neboj sa malé stádečko, lebo sa zaľúbilo vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ Ach, toto je veľmi populárny verš, mnohokrát som naň kázal. 

Ale čo s nasledujúcim veršom? „Predávajte svoje majetky a dávajte almužnu.“ Nikdy som nepočul kázeň na tento verš, lebo nie je v evanjeliu podľa svätých veriacich v evanjeliu. Verš 32 je časťou nášho Piateho evanjelia, ale verš 33. nie je – ale to je prikázanie od Ježiša. 

Ježiš nám prikázal nezabíjať.

Ježiš nám prikázal milovať svojho blížneho. 

Ježiš nám prikázal predať svoj majetok a dávať na dobročinnosť.

Kto má právo rozhodnúť, ktoré z týchto prikázaní je povinné a ktoré voliteľné?  Vidíte, Piate evanjelium urobilo zvláštnu vec – voliteľné prikázanie. Splníte ho, ak nie, aj tak je všetko v poriadku. Ale to nie je evanjelium kráľovstva.

Hodnotenie

1 2 3 4 5